Západ, vydesený náhlou erupciou nenávisti moslimov, pátra po príčinách tohoto fenoménu a pokúša sa nájsť nejaké prijatelné východiská. Po falošnej stope sa vydávajú tí, ktorí hľadajú korene problému v Koráne a početnými citáciami dokazujú zvrátenú morálku islamu. Korán, ako aj všetky sväté knihy judaizmu, kresťanstva a islamu odrážajú predstavy, zvyky, rituály, povery a spôsob života prostých beduinov, ktorí si ich ústnym podaním predávali z pokolenia na pokolenie. V určitom čase bolo toto kultúrne dedičstvo pretlmočené do písomnej podoby a odvtedy sa v ňom nesmie zmeniť ani slovo, pretože bolo „diktované samotným Bohom“.

Je nemyslitelné v dnešnom svete striktne dodržiavať morálku a príkazy zakonzervované v posvätných knihách ktoréhokoľvek z vyše uvedených tzv. abrahámovských náboženstiev. Židia a kresťania by podľa Biblie museli ukameňovať každého, kto poruší Božie prikázanie a vo sviatočný deň by vykonal akúkoľvek drobnú prácu v domácnosti ale aj nepoddajného a zaťatého syna, čo neposlúcha svojho otca. Pre vtedajši svet to bola normálna realita. Takých a podobných (z dnešného pohľadu) absurdne krutých príkazov je vo svätých knihách spústa.

A jednako, znesvätenie Koránu (údajným spláchnutím) vie vyvolať celosvetový iracionálny ošiaľ moslimov. Ale nemali by sme povýšenecky ohŕňať nosom nad ich prepiatou reakciou. Ak by bol pred pár storočiami niekto pošliapal Bibliu alebo nejakú relikviu, naši európski predkovia boli pripravení podstúpiť aj vojnové výpravy. Po skončení éry krížiakov bojovali kresťania navzájom medzi sebou kvôli malicherným vieroučným prkotinám a rozdelili sa na viaceré kresťanské cirkvi.

Európa sa poučila z krvavej histórie vlastných náboženských konfliktov, keď protivníci mávali v ruke rovnakou Bibliou a v mene toho istého Boha a prijala jediné možné racionálne riešenie v podobe sekulárneho štátu, ktorého zákony a etické normy sú ľudského a nie božieho pôvodu.

Dnešné spoločenské normy sa prirodzene vyvíjali v dlhom procese vývoja ľudskej spoločnosti ako dominantná evolučná stratégia skupinového správania. Inak by sme tu dnes neboli.

Naša euroatlantická civiizácia je postavená na dvoch pilieroch: odkaz antiky (individualizmus a racionalizmus) a kresťanská etika (Desatoro, milosrdenstvo ap.). Prudký nástup kresťanstva na sklonku staroveku zatlačil odkaz antiky v kolektívnej pamäti Európy na tisíc rokov do podvedomia ale úplne nevymazal. Pomalé prebúdzanie rozumu začalo už v renesancii ale fundamentálny prerod európskej civilizácie nastal až v dôsledku osvietenstva v XVIII storočí. Individualizmus a racionalizmus sa stali určujúcimi faktormi našej civilzácie namiesto mysticizmu a iracionality.

Kresťanský odkaz sa pretavil do sekulárnej formy. Svetskou obdobou Desatora je zlaté pravidlo: „Nerob iným to, čo nechceš aby iní robili tebe“. Dobrovoľné almužny boli systémovo nahradené sociálnymi odvodmi a šlachetný počin milosrdného Samaritána sa stal občianskou zákonnou povinnosťou. Po odluke cirkvi od štátu je slobodné vyznávanie viery čiste privátnou záležitosťou.

V moslimskom svete je sekularizmus dielo Satana. Moslimovia a bigotní kresťania vo vieoručnej debate vzájomne zásadne nesúhlasia, ale aspoň chápu svoje pohnútky, občas ich aj rešpektujú. Islam znamená „podrobenie sa vôli Božej“ a pre jeden a pol miliardy moslimov obsahuje súbor hodnôt poskytujúcich pevné ukotvenie v živote a aj prísľub do budúcnosti, nielen tej pozemskej. A posvätným je aj pre nábožensky vlažných moslimov, ktorí v ňom vidia jeho politický potenciál. Moslimovia skutočne nechápu, ako je možné, že európske vlády nezakážu karikatúry Proroka, kritiku islamského extrémizmu, alebo výdaj „nečistých“ jedál premrznutým bezdomovcom Paríža.

V súčasných napätých vzťahoch Západu s moslimským svetom určite nejde o náboženský spor kresťanstvo vs. islam. V našom svete ústavou deklarovaná sekularita vylučuje vznik konfliktov náboženského charakteru. Každý je k vyznaniu svojho suseda tolerantný, ba priam ľahostajný. Taký postoj zaujíma naša civilizácia aj k cudzím kultom a kultúram, kde osvietenstvo, sekularita a náboženská tolerancia sú neznáme pojmy. Ak sa k tomu pridruží ponižujúci pocit pokorenia z nedávneho koloniálneho područia, vznik radikálneho politického islamu príliš neprekvapuje. Bohužiaľ, napľňa sa tak skôr vízia S. Huntingtona z knihy „Stret civilizácií“ a nie sny stúpencov multikulturalizmu, nech už sú ich pohnútky motivované šlachetnými zámermi, či len strachom.

Modernizácii života v islamskom svete bráni skutočnosť, že každá zmena je vnímaná ako invázia cudzích, nepriateľských prvkov a snahy Západu presadzovať svoje mocenské záujmy (po páde kolonializmu) formou kultúrneho imperializmu. Aj v relatívne modernom Turecku, kde už 85 rokov sekulárne vlády orientujú krajinu smerom k Západu, spoločnosť úspešne odoláva prijať európske hodnoty napriek intenzívnym stykom s Európou a trvalému tlaku zhora (armáda, vláda). O čosi ďalej (v Afganistane, Palestíne, Iraku), je to priam vylúčené. Pozícia tradičných autorít, etnických a náboženských vodcov, je neotrasiteľná. Západný import - slobodné voľby – môžu len potvrdiť ich politickú moc a vplyv vo svojich regiónoch, ale ani Všemohúci Allah nedisponuje takou veľkou mocou, aby ich premenil na demokratických lídrov vyznávajúcich toleranciu a pluralitu názorov. Ak by sa predsa len podvolil urobiť zázrak, určite by si vyžiadal nejaký čas; aspoň 2-3 storočia.

Po porážke Talibanu sa Afganistan tešil celosvetovým sympatiám a masívna humanitárna, politická, vojenská, ekonomická a priama finančná pomoc priviedla krajinu k slobodným voľbám. Avšak prezidentova admistratíva ovláda štátne orgány nanajvýš v Kábule, za pomoci jednotiek OSN. Reálnu politickú moc v provinciách majú ozbrojení kmeňoví vodcovia a klerici. Podobne iracká vláda uplatňuje svoju autoritu ani nie nad celým Bagdadom. V Iráne zase vygenerovali slobodné voľby prezidenta, ktorý súri vývoj A-bomby, aby ju použil na uvítanie imáma (čo sa má už-už vynoriť zo studne, kde sa ukryl pred tisíc rokmi), čoby ohňostroj nad uzemím Izraela.

Z takejto duchovnej atmosféry by sa islamský svet mohol vymaniť iba strastiplným osvietenským procesom sekularizácie, ale nič také sa na obzore nečrtá a to ani v moslimských komunitách laickej Európy. Civilizačná priepasť je príliš hlboká a komplexy zo zaostalosti ju ešte prehlbujú.

Demokratické prostredie plurality názorov a individuálnej slobody človeka, uvoľnilo intelektuálny potenciál a kreativitu súťažiacich jednotlivcov (zablokovanú v kolektivistických kultúrach) a je hnacou silou spoločenského progresu západnej civilizácie, ktorej úspešnosť ostro kontrastuje s nehybnosťou kultúry moslimského sveta. Zdá sa, že nadišiel čas za tento úspech platiť daň. Ekonomicky bohaté vyspelé demokracie tvoria zlomok svetovej populácie (12 až 15 %) a tento podiel sa neustále zmenšuje, vzhľadom na prudký populačný rast v rozvojových krajinách. Západ je z toho dôvodu vystavený vážnym hrozbám už dnes a ešte viac bude v blízkej budúcnosti.

Bezprostredné hrozby sú terorizmus a masová migrácia bežencov z Ázie a Afriky, kde populačný pretlak, zúfalé životné podmienky a ozbrojené etnické a náboženské konflikty vyháňajú státisíce zúbožených ľudí zo svojich domovov. Bezútešné prostredie utečeneckých táborov vytvára živnú pôdu pre vznik radikálnych hnutí, indoktrináciu a nábor nových adeptov do teroristických buniek. Dlhodobá frustrácia, umocnená komplexami zaostalosti podporuje argument, že pôvod ich biedy spočíva v bohatom západnom svete, voči ktorému je potrebné nasmerovať nahromadenú zášť.

Moderná spoločnosť je obzvlášť zraniteľná v tom, že na malej ploche žijú a pracujú milióny ľudí, ktorí sa denne prepravujú hromadnou dopravou do práce a späť. Shopping centrá, kultúrne a športové podujatia navštevujú tisíce a desaťtisíce návštevníkov. Potenciálny terorista má nepreberné možnosti, kedy a kde zaútočiť a ani to nemusí byť samovrah. Aj naprostý amatér si

vie vymyslieť celý rad útokov, ktoré sú ľahko realizovateľné a neexistuje proti nim účinná obrana. Štátom tak zostáva jediná možnosť - dômyselná prevencia. Len v Nemecku polícia monitoruje na stotisíc extrémistov. Podobná je situácia vo Veľkej Británii, Francúzsku, Taliansku a Španielsku.

Druhou bezprostrednou hrozbou je masová migrácia. Keď západná Európa lákala gastarbeitrov na svoj pracovný trh, predpokladala sa ich úplná integrácia do majoritnej spoločnosti. Nestalo sa tak ani u tretej generácie, narodenej už v Európe. Kultúrne vykorenené a frustrované spoločenstvá moslimov sa rýchlo rozmnožujú a sú zdrojom vážnych sociálnych problémov. V plnej nahote sa prejavila trápna bezradnosť francúzskych orgánov pri paličskej revolte centrálne neorganizovaných teenagerov, ktorí pokorili to Francúzsko, ktoré im a ich rodičom dáva štedré sociálne dávky, plne hradí školské a zdravotné náklady. Európa nemá na výber: ďaľšia imigrácia sa musí zastaviť.

Invázia etnicky a religiózne pestrej mnohomiliónovej komunity bežencov z rôznych nestabilných regiónov Ázie a Afriky, zúfalo hľadajúcich cestu do zasľúbenej zeme, by bola vážnym sociálnym, ekonomickým a celkom určite aj civilizačným problémom (demograficky vymierajúcej) Európy.

V otázke ako čeliť hrozbám našej civilizácie sa politické špičky Západu trestuhodne rozchádzajú. Anglosaská stratégia preventívnej obrany nenachádza pochopenie v ustráchaných vládach väčšiny krajín EÚ, ktorých (pseudo)stratégiou je pštrosia politika appeasementu a ad absurdum ústupčivá rétorika politickej korektnosti (ako sú napr. prísľuby J. Solanu autocenzúry v médiách). Ich bezradnú odovzdanosť osudu vystihuje príslovie:“Daj ma Bože kde chceš, len ma ticho polož“.

Americká a britská verejnosť s nevôľou sledujú narastajúci zoznam obetí a administratívy obidvoch krajín stoja pred neriešiteľným problémom, opustiť okupovanú oblasť (Irak, Afganistan) v ako-tak skonsolidovanom stave ešte pred nasledujúcou domácou volebnou kampaňou. Štvorročné volebné obdobie limituje manévrovací priestor vlády. Zavedenie stabilne fungujúcej demokracie nie je úloha na mesiace, či roky, ba nemusí byť úspešné ani po uplynutí niekoľko generácií. Doterajšia bilancia boja s terorizmom za bezpečnejší svet nie je príliš povzbudivá. V situácii, keď existujú len špatné riešenia problému, Západ stojí pred ťažkou voľbou, vybrať tú najmenej zlú stratégiu.

Antický svet bol konsternovaný, keď 24. augusta 410 Alarichovi Vizigóti pokorili svetovládny Rím a dobyté mesto tri dni plienili. Západorímska ríša sa z toho šoku už nikdy nespamätala, aj keď v zmätkoch prežila ešte ďalších 66 rokov. Bola to agónia staroveku. Natíska sa neodbytná otázka, či 11. september 2001 nebude pre budúce generácie podobným medzníkom, ktorý znamenal začiatok konca jednej civilizácie.

V Bratislave, 24. 2. 2006